Jankov príbeh
No a potom príde taký deň ako dnes. Ja sa do Adory teším vždy a radosť tam mám každý deň. Ale dnes o kus väčšiu.
Janka vodí na cvičenie jeho mama. Obdivujem jej obrovskú trpezlivosť. Často v pokore v duchu obdivujem rodičov hendikepovaných detí, ja by som to, čo oni, nezvládla.
S Jankom sme dlho a poctivo trénovali. Je to chlapec so zložitou diagnózou a komplikovaným stavom. Keď ku mne prišiel prvý krát, vedel sedieť, keď ho posadili, mal obavy zo stoja, hoci som ho držala a kroky robiť nevedel. Keď ležal na chrbte, tak ležal. Pretočil sa a to bolo všetko. Sadnúť si sám, zdvihnúť sa na štyri, či pohyb vpred, to nezvládal vôbec.
Keď príde ku mne takéto dieťa, po vstupnom zoznámení, prvé hodiny cvičenia venujem viac diagnostike. Lebo to nie je o tom, že poznám diagnózu a stanovím rozsah pohybu, svalovú silu, či schopnosť vzpriamenia a chôdze. Napríklad u Janíka som vyšetrila funkciu vestibulárneho systému a zistili sme, že on vlastne nepozná polohu svojho tela a teda polohu ani jej zmeny neovláda. Preto sa zo sedu, či ľahu nevedel dostať do inej polohy.
A tak som Janíkovi nastavila program na manuálnu stimuláciu určitých svalových skupín, na reflexnú terapiu v základných polohách, na tréning vestibulárneho systému, na proprioceptívnu stimuláciu vo vhodnom obleku, na cviky na prepojenie mozgových hemisfér, na cviky na taktiku a riadenie pohybu, na cvičenie v závesnom systéme a posturálny trèning na flowine. A ešte mnoho ďalších cvikov, ktoré vychádzali z toho, čo aktuálne Janko potreboval, lebo rástol rýchlo a tým sa menila aj jeho stabilita a sila.
No znie to veľmi odborne, ale chcela som len naznačiť, že pri stanovovaní rehabilitačného programu nevychádzam striktne len z jednej metódy. Mám kurzy a školenia z mnohých metód, ale vždy z toho všetkého, čo som sa za tých 20 rokov práce ako fyzioterapeut naučila, z toho vyskladám terapiu vhodnú pre konkrétne dieťa. Žiadne dieťa v Adore necvičí to isté. Každý cvik má svoj zmysel a význam a ja presne viem, čo chcem dosiahnuť. Aj keď to niekedy vyzerá, že sa s dieťaťom hrám, alebo sa rozprávam s rodičom, no aj tak vždy presne viem, čo robím, kde mám ruky a ako s nimi stimulujem a hlavne, hoci sa s niekým rozprávam, moja myseľ je stále napojená na dieťa. Vnímam ho intenzívne, cítim každú zmenu, chvenie, náladu. Keď som s dieťaťom sama, je to vnímanie intenzívnejšie.
Lebo to, čo robím, nie je len o cvičení. Ja cítim, ako sa dieťa cíti, čo vníma, ako reaguje a tiež presne viem, čo chce a hlavne, čo nechce a rešpektujem to, hoci, priznávam, občas dieťa zmanipulujem a chce presne to, čo aj potrebuje. Aj to je umenie detskej fyzioterapie.
No a tento popísaný proces práce aj s Jankom, prináša ovocie. Janko dnes predviedol samostatný pohyb z polohy na chrbte až na štyri, pohyb dopredu a prechod do sedu na päty. Pre zdravých bežná vec, pre Janka ešte donedávna nemožná vec. A dnes sa mu to podarilo, dokonca trikrát, lebo prvé dva razy som to zle natočila na video. Ale tretí pokus dal parádne.
A tak sme sa tešili, že sa nám to podarilo. Uvedomila som si, že šťastie a to moje zvlášť, je utkané práve z takýchto chvíľ.
Má to význam.
VIDEO z cvičenia:
https://www.facebook.com/share/v/1CJ3rhA6Zz/?mibextid=wwXIfr